Matus

Link pre miništranta: https://forms.gle/M2Li8vcoNwXZWPkX9

Telom si usnul sťa mŕtvy, Kráľu a Pane náš. Na tretí deň si vstal z mŕtvych. Adama si vzkriesil z hrobu a smrť si zničil. Obeť nesmrteľná a spasenie sveta. (svitilen z utierne Paschy)

Autor fotografií: Nikolas Fečunda

Neoplakávaj ma, Matka, keď vidíš v hrobe, z tvojho lona, bez muža, počatého syna. Lebo ja vstanem a oslávim sa, a povýšim so slávou navždy ako Boh tých, čo ťa s vierou a láskou velebia. (pieseň z kánona Nadhrobnej polnočnice)

Autor fotografií: Nikolas Fečunda

V podvečer Svätej a veľkej soboty sa slávi Božská liturgia sv. Bazila Veľkého s večierňou. Hlavnou myšlienkou tejto bohoslužby je Pesach – premena zo smrti na život, z tmy na svetlo. Počas čítania parémií s predobrazmi utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež s predobrazmi krstu je zvykom udeľovať dospelým katechumenom sviatosť krstu, myropomazania a počas liturgie sv. eucharistiu.

Dnes na Veľkú sobotu, prvýkrát v histórii našej farnosti, symbolicky prijal tieto sviatosti katechumen Radek Matúš Filip. Tešíme sa, že i on bol zbavený dedičného hriechu a spolu s nami môže okúsiť, aký dobrý je Pán, najmä počas týchto dní.

Autor fotografií: Nikolas Fečunda

Všetko tvorstvo, Kriste, hrôzou sa chvelo, keď ťa videlo na kríži. Slnko sa skrylo, základy zeme sa chveli. Všetky stvorenia s Tvorcom trpeli. Sláva tebe, Pane, ty si za nás dobrovoľne zomrel. (stichira z Veľkej večierne s uložením pláščanice)

Autor fotografií: Nikolas Fečunda

Bože a večný Sudca, keď si stál pred Kaifášom a on ťa vydal Pilátovi, hrôzou sa chveli nebesia. Vojaci ťa na kríž pribili. Teba, nevinného, medzi dvoch lotrov umiestnili. Pripočítali ťa k zločincom, aby si zotrel naše neprávosti. Sláva tebe, pokorný Pane. (sedalen z Utierne strastí)

Autor fotografií: Nikolas Fečunda

Aj naša farnosť si v prvý piatok Veľkého pôstu pri Božskej službe vopred posvätených darov pripomenula div kolivy, ktorý urobil svätý veľkomučeník Teodor Tirón.

Cirkev požehnávaním kolivy poukazuje na cieľ a význam celopôstného odriekania (na začiatok niečo sladké, potom odriekanie a na konci nasleduje veľká odmena).

Približne 50 rokov po smrti svätého Teodora, podľa tradície, dal cisár Julián Apostata (361-363) príkaz, aby počas prvého týždňa Veľkého pôstu všetky potraviny na trhoch v Konštantinopole tajne pokropili krvou obetí obetovaných pohanským modlám. Tým chcel znevážiť a poškvrniť kresťanský pôst. Konštantínopolskému biskupovi Eudoxiovi sa však zjavil sv. Teodor a upozornil biskupa na cisárov počin. Zároveň prikázal, aby veriaci nič nekupovali z potravín na trhoch mesta. Mali jesť varenú pšenicu s medom, čo sa grécky nazýva koliva (niekde kuťa). Zásahom sv. Teodora Tirona dal Boh vedieť, akú hodnotu má pôst u kresťanov.

Koliva je teda sladký pokrm, ktorého sladkosť ako keby predznačovala chuť večného života.

Autor fotografií: Nikolas Fečunda

Drahí bratia a sestry,

dnešná nedeľa má názov o vyhnaní Adama z raja. Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Doteraz sme sa dozvedeli, že človek bol stvorený pre raj, pre poznanie Boha a spoločenstvo s Ním. Hriech však zbavil človeka tohto požehnaného života a jeho existencia na Zemi je vyhnanstvom. Kristus, Spasiteľ sveta, však otvára bránu raja každému, kto Ho nasleduje a Cirkev, odhaľujúc nám krásu Jeho kráľovstva, robí z nášho života putovanie k nebeskému domovu. Tak sa na začiatku Veľkého pôstu podobáme Adamovi. Práve Veľký pôst je cestou oslobodenia človeka spod nadvlády hriechu. Táto cesta má svoje úrovne alebo lepšie povedané stupne, ktoré sa nám odkrývajú v evanjeliu, ktoré dnes počúvame.

Prvým stupňom je postenie. Ide o odmietnutie všetkých túžob a vášní, ktoré človek má kvôli svojej padlej prirodzenosti. V každom prípade, ak chceme, aby bol náš pôst účinný, nesmie byť pokrytecký a vystatovačný. Sme pozvaní postiť satak, „aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti“.

Druhým stupňom je odpustenie. Hlavným tromfom hriechu je rozdelenie, neláska, nenávisť… Preto prvým prelomom tejto pevnosti hriechu je odpustenie – návrat k jednote, vzájomnosti, láske. Odpustiť znamená vložiť medzi mňa a môjho „nepriateľa“ nekonečnú Božiu lásku.

Práve dnešná večiereň, ktorou sa liturgicky začína Veľký pôst, je veľmi nádherným vyjadrením zmyslu celého pôstu. Začína vo svetlom rúchu ako slávnostná večiereň, ale prokimenom, ktorý vo východnej tradícii ohlasuje koniec predošlého liturgického dňa a začiatok nového, Cirkev ohlasuje začiatok Veľkého pôstu žalmovým nárekom: „Neodvracaj svoju tvár od svojho služobníka, veď, hľa, trpím; čím skôr ma vypočuj. Príď ku mne a zachráň ma“. Tu stojíme ako nahý Adam pred Bohom, pred slávou a krásou Jeho kráľovstva. Uvedomujeme si, že do neho patríme, že nemáme iný domov, inú radosť, iný cieľ. Tiež si ale uvedomujeme, že sa momentálne nachádzame mimo neho, v tme a smútku hriechu, a preto smútime. A nakoniec, uvedomujeme si aj to, že iba Boh nám môže pomôcť v našom zármutku, že iba On môže vyliečiť našu dušu. A cesta, ako prísť znova naspäť k Bohu je cesta Veľkého pôstu, po ktorej sa dá kráčať jedine pravým pokáním.

Cieľom tejto duchovnej cesty je Pascha – sviatok nad sviatkami a slávnosť nad slávnosťami – ako sa spieva vo veľkonočnom kánone. Východná cirkev vo svojej liturgii silne zdôrazňuje paschálny aspekt Veľkého pôstu. Pascha a Veľký pôst sú so sebou úzko spojené, jedno bez druhého nemôže existovať, lebo celý liturgický život východnej cirkvi, nie je iba čas Veľkého pôstu, je skoncentrovaný a točí sa okolo Paschy. To je aj dôvodom, prečo sa od pondelka do piatka čítajú state z knihy Genezis, knihy Prísloví (VPD a večierne) a z knihy proroka Izaiáša (6. čas). Ide o biblický rozmer bohoslužieb, na ktorý sa počas pôstu kladie dôraz. Čítaním Starého zákona sa akoby vraciame do času pred Kristom, do postavenia človeka, ktorý ešte čakal na naplnenie časov v Kristovi. Počúvame históriu spásy počnúc Adamom, Abrahámom a Izákom. Počúvame o tom, ako si Boh pripravoval spásu svojho ľudu. Nielen Izraela ako vyvoleného národa, ale pripravoval si spásu každého jedného z nás, lebo on si nás vyvolil ešte v lone matky. Aj keď my už žijeme čas po Kristovi, boli sme v ňom pokrstení, hriechom sa vraciame naspäť do starých čias. Veľký pôst je obdobím, kedy sa aktualizuje tento aspekt Cirkvi, jej života ako očakávania a putovania. Preto tu Starý zákon nadobúda celý svoj význam, nielen ako kniha proroctiev, ktoré sa vyplnili, no i ako kniha o človeku a celom stvorení na jeho ceste k Božiemu kráľovstvu. Kniha Genezisposkytuje akýsi základný rámec viery Cirkvi. Obsahuje príbeh stvorenia, pádu a nakoniec prisľúbenie a začiatok spásy prostredníctvom Božej Zmluvy s Jeho vyvoleným ľudom. Vyjadruje tri základné dimenzie viery Cirkvi v Boha ako Stvoriteľa, Sudcu a Spasiteľa. Odhaľuje korene kresťanského chápania človeka ako takého, ktorý bol stvorený na obraz a podobu Božiu, ktorý odpadol od Boha, no ktorý napriek tomu zostáva objektom Božej lásky, starostlivosti a konečnej spásy. Ďalej kniha Genezis objasňuje zmysel histórie akohistórie spásy, ktorá smeruje ku Kristovi a napĺňa sa v Ňom. Zvestuje tajomstvo Cirkvi prostredníctvom obrazov a faktov Božieho ľudu, Zmluvy, Archy atď.

Izaiáš je najväčším zo všetkých prorokov a čítanie jeho knihy počas Veľkého pôstu sa koná v zmysle širšieho a hlbšieho poodhalenia veľkého tajomstva spásy skrze Kristovo utrpenia a obetu. Nakoniec Kniha Príslovíje zosobnenímetického učenia Starého zákona, morálneho zákona a múdrosti, bez akceptovania ktorých človek nemôže pochopiť svoje odcudzenie sa Bohu, a preto ani nie je schopný čo len začuť radostnú zvesť o odpustení cez lásku a milosť.

Biblia nie je súhrnom dogmatických tvrdení, ktoré sa majú akceptovať a pripomínať raz a navždy, ale je to živý hlas Boha, ktorý nás znova a znova oslovuje a vedie stále hlbšie k nevyčerpateľnému bohatstvu Jeho múdrosti a lásky.

Priam tragédiou v Cirkvi je ignorancia Svätého písma, zvlášť Starého zákona niektorými kresťanmi, a čo je ešte horšie, naša ozajstná ľahostajnosť voči nemu. To, čo bolo pre otcov a svätých nekonečnou radosťou, záujmom, duchovným a intelektuálnym rastom, je dnes pre mnohých starožitným textom, bezvýznamným pre ich život. A preto snáď spoločne s obnovením ducha a zmyslu Veľkého pôstu dúfame, že sa obnoví aj túžba po Svätom písme ako pravej duchovnej potrave a spoločenstve s Bohom. Nech cesta, na ktorú sa počas Veľkého pôstu vydávame, je sprevádzaná Božím slovom skrze jednotlivé bohoslužby, čítania i slová duchovných otcov.

Drahí bratia a sestry. Nech tento čas Veľkého pôstu je vyjadrením ozajstnej túžby po pokání a po zjednotení s Bohom aj vďaka tomu, že sa začíname prikláňať k východnej tradícii aliturgických dní. Pozývame vás otvoriť si srdcia, nechať sa premieňať atmosférou bohoslužieb a objaviť v nich nekonečnú hĺbku a krásu, ktorú nám Cirkev, naša Matka, odhaľuje a čím nás štedro obdarúva v tomto požehnanom období veľkopôstnej jari.

Počas posledného víkendu pred Veľkým pôstom sme sa spoločne stretli na farskom karnevale, kde nás sprevádzala veselá nálada, tanec, súťaže, hry, chutné občerstvenie a predovšetkým originálne masky.

Ďakujeme všetkým zúčastneným a tešíme sa na ďalšie stretnutia s Vami!

Drahí bratia a sestry,

dnešná nedeľa má prívlastok: o poslednom súde a tiež aj Mäsopôstna nedeľa. Cirkev nás už pomaly začína pripravovať na to, že bude treba vynaložiť väčšie úsilie v čase Veľkého pôstu. Oznamuje, že už o sedem dní začne čas, ktorý nás postupne vedie spoznávať našu duchovnú slabosť a krehkosť. Ukazuje, akí sme slabí v základných pilieroch kresťanského života. Počúvajúc evanjelium o poslednom súde sa nám predkladajú akoby kritéria, ktoré budú rozhodovať o tom, do akej skupiny budeme pridelení. Či náš ortieľ bude ortieľom oviec alebo capov. Skrze stať, ktorú dnes počúvame, môžeme vidieť jedno základné kritérium, ktoré oddeľuje dobré od zlého. Týmto kritériom nie je nič iné ako láska. Avšak kresťanská láska nie je iba akási humanitárna pomoc alebo všeobecný záujem. Kresťanskou láskou nie je ani sympatia k dobrým. Kresťanská láska nie je iba cirkevnou podmienkou, ktorá by z Cirkvi robila len „sociálnu inštitúciu“. Kresťanská láska znamená vidieť Ježiša Krista v každom človeku, s ktorým sa stretneme. Ináč povedané, nielen vidieť, ale správať sa tak, ako by ten druhý bol Kristus. To je zmyslom a podstatou kresťanského spoločenstva – žiť tak, že ten druhý je Kristus. Nie iba ten dobrý, krásny, múdry, milujúci, slušný, ale ten druhý – každý. Či je to manžel, ktorý nie je podľa predstáv, alebo manželka, alebo deti, alebo nadriadený, alebo kňaz, alebo aj ten chudák, ktorý žobre pred chrámom – v každom z nich dnes k tebe i ku mne prichádza sám Ježiš Kristus. Prečo? Aby ma zmenil, aby mi strhol spred očí klamlivé zrkadlo, ktoré ma neučí nič iné, ako vidieť iba seba samého.

Tu nejde iba o sociálnu aktivitu, ktorá vo svojej podstate je vždy zameraná na budúcnosť, ale kresťanstvo kladie dôraz na teraz. Teraz, ako jediný čas na prejavenie lásky. Nie potom alebo zajtra, ale teraz – dnes. Možno nie každý z nás je povolaný k práci v charite alebo sociálnej sfére. No každý dostal dar Kristovej lásky. Lásky, ktorá ale neostáva iba v nás, ale sme zodpovední rozdávať sa do poslednej aj kvapky krvi tak, ako sa rozdal Kristus. A tak za to, či sme prijali túto zodpovednosť alebo nie, či sme milovali alebo milovať odmietli, za to budeme súdení. Pretože „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“.

Ale bez Krista, ktorý to v nás môže vykonať, je toto nemožné. Pochopiť a prijať to nás učí Cirkev počas Veľkého pôstu. On nie je iba súborom množstva formálnych, prevažne negatívnych pravidiel a predpisov – zdržanlivosť od určitých druhov pokrmov, tanca, filmových predstavení… Vo Veľkom pôste ide o niečo viac – niečo, bez čoho všetky tieto predpisy strácajú svoj význam. To niečo viac možno najlepšie vyjadriť ako atmosféru – klímu, do ktorej človek vstupuje a ktorá v priebehu siedmich týždňov ovplyvňuje celý náš život. Ešte raz treba zdôrazniť, že účelom Veľkého pôstu nie je donucovať človeka k plneniu niekoľkých formálnych požiadaviek, ale obmäkčiť srdce, aby pocítilo skrytý smäd a hlad po spoločenstve s Bohom, ktorý jediný je zdrojom pravej lásky. Samotnú podstatu Veľkého pôstu odhaľuje svetlý smútok, ktorý je darom Veľkého pôstu. Bez zveličovania možno povedať, že svätí otcovia a duchovní spisovatelia, ktorí zložili piesne Pôstnej triody, ktorí krok za krokom vypracovali všeobecnú štruktúru veľkopôstnych bohoslužieb, ktorí ju ozdobili liturgiou vopred posvätených darov s jej osobitou nádherou, mali schopnosť jedinečného chápania ľudskej duše. Skutočne poznali umenie pokánia a každoročne v období Veľkého pôstu toto umenie sprístupňujú každému, kto má uši, aby počul, a oči, aby videl.

Čo je svetlý smútok? Čo znamená tento tak trocha protirečiaci si výraz? Na jednej strane na bohoslužbu vplýva určitý tichý smútok – bohoslužobné rúcha sú tmavé, bohoslužby monotónnejšie ako zvyčajne, väčšinou sa odohrávajú v tme, takmer v nich nieto deja. Chrám nie je vyzdobený kvetmi, kadidlo nevydáva zvuk. Čítanie sa pomaly strieda so spevom, no stále akoby sa nič nedialo. V pravidelných intervaloch vychádza duchovný zo svätyne a stále číta jednu a tú istú krátku modlitbu a po každej prosbe tejto modlitby robia všetci veriaci v chráme poklonu až po zem. Takto dlhý čas stojíme v tejto monotónnosti – v tichom smútku. To všetko, aby sme pochopili, že je nemožné prejsť z nášho bežného stavu mysle, preplnenej takmer úplne márnosťou, zhonom a starosťami, do tohoto nového bez toho, aby sme sa najprv nestíšili. A to je dôvod, prečo tí, ktorí považujú bohoslužby za záväzok, ktorí sa neustále zaujímajú o požadované minimum (Ako často musíme chodiť do chrámu? Ako často sa musíme modliť?), nemôžu niekedy pochopiť pravý význam bohoslužieb, ktorý spočíva v tom, aby nás preniesol do odlišného sveta – sveta Božej prítomnosti! A sme tam prenášaní pomaly, pretože naša padlá prirodzenosť stratila schopnosť prechádzať tam prirodzene. Keď takto prežívame toto tajomné oslobodenie, keď sa stávame “svetlými a mierumilovnými”, vtedy monotónnosť a smútok bohoslužieb nadobúdajú nový zmysel, premieňajú sa. Vnútorná krása ich osvetľuje, podobne, ako keď prvý slnečný lúč začína osvetľovať vrchol hory, aj keď v údolí je ešte tma. Veľkým pôstom chce do tmy môjho hriechu zasvietiť svojím svetlom Kristus.

Aby sme mohli vyjsť na svetlo, potrebujeme zdroj tejto sily – pomoc, lebo sami to nemôžeme zvládnuť. Zvlášť vo Veľkom pôste stojíme zoči-voči diablovi a jeho silám. Lebo Veľký pôst predstavuje nielen väčšie úsilie kresťana o premenu, ale i väčšie úsilie diabla znepríjemniť človeku tento svätý čas. Aby sme v tomto boji neostali sami, je tu zvláštne veľkopôstne prijímanie vopred posvätených svätých darov, t. j. Darov, ktoré boli posvätené počas eucharistie predchádzajúcej nedele a ktoré sa ponechali na oltári, aby mohli byť v stredu a v piatok večer podávané. V pôstnych dňoch sa eucharistia neslávi, pretože jej slávenie predstavuje jedno nenarušené trvanie radosti – jednej nekončiacej slávnostnej hostiny (ako sme spomínali minulý týždeň). Avšak prítomnosť plodov eucharistie v Cirkvi stále pretrváva. Ako tajomstvo a oslava nebeského Kráľovstva, ako sviatok Cirkvi, je eucharistické slávenie nezlučiteľné s pôstom a počas veľkopôstnych dní sa eucharistia neslávi. Ale ako milosť a sila nebeského Kráľovstva, ktoré pôsobia vo svete, ako naša zásoba základného pokrmu pre život a zbraň v našom duchovnom boji však Eucharistia stojí v samotnom centre pôstu a je skutočnou nebeskou mannou, ktorá nás udržiava nažive na našej ceste po púšti Veľkého pôstu.

Srdečne pozývame deti a mládež našej farnosti na karneval, ktorý sa uskutoční 18. februára 2023 o 14:00 hod. Kostýmy svätých sú vítané.

Drahí bratia a sestry,

dnes nám Cirkev pred náš zrak predkladá podobenstvo o márnotratnom synovi ako výzvu k obráteniu. Nejde iba o pozvanie zmeniť svoj doterajší život, ale v kontexte predpôstneho a pôstneho obdobia sa táto požiadavka javí ako veľmi naliehavá výzva. Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny. Pokánie je predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení. Tento návrat však musí sprevádzať túžba vrátiť sa, znova získať to, čo som stratil – otcov dom a jeho prítomnosť. Cirkev nás postupne chce viesť po tejto ceste k Pasche nielen v čase pôstu a prípravy na Paschu ako sviatok, ale v oveľa väčšej miere nás sprevádza k osobnej Pasche každého jedného z nás. K Pasche, ktorá je pre človeka prechodom zo smrti do života – prechodom, ktorý je možné uskutočniť jedine skrze Ježiša Krista.

V utierni nedele márnotratného syna sa spieva 137. žalm (Na rikach vavilonskich), ktorý je žalmom písaným vo vyhnanstve. V ňom si Izraeliti počas babylonského zajatia spomínajú na Sion, žialia a plačú za Jeruzalemom, za domovom, za slobodou. Žalm osvetľuje zmysel dnešnej nedele, lebo odlúčenie od Boha, ktoré nastáva v hriechu, v naviazanosti na materiálne veci, na vášne atď., vovádza človeka do smútku, do žiaľu za stavom úplného naplnenia Kristovým duchom. Stavom, ktorý zodpovedá krstnej milosti, ktorú vyjadruje apoštol Pavol: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom […] Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 4.11). Ide teda o život v Kristovi. Neexistuje iná cesta, iba Ježiš Kristus. Ten, ktorý je Baránkom Božím, ktorý sa „láme a rozdeľuje. Láme sa a nedelí, ustavične sa požíva a prijímajúcich posväcuje“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho). Práve liturgia vo východnom obrade predstavuje slávnosť, Baránkovu hostinu. Liturgia vyťahuje človeka z všednosti a jej nadprirodzený a nadčasový charakter človeka vovádza do sféry neba. Vždy totiž, keď slávime eucharistiu, vystupujeme tam, kam vystúpil Kristus, aby sme mohli jesť a piť pri Jeho stole. Slávenie eucharistie je slávením vstupu a zaujatia zasľúbenej zeme, ktorú nám pripravil Boh. Eucharistia je stále tým istým príchodom

a prítomnosťou, tou istou radosťou a „planutím sŕdc“, tým istým rozum prevyšujúcim a zároveň absolútnym poznaním, že vzkriesený Pán sa dáva poznať „v lámaní chleba“. A táto radosť bola taká veľká, že pre prvotnú Cirkev deň, keď sa konala eucharistia, nebol iba jedným z dní, ale bol Pánovým dňom – dňom mimo času, lebo v eucharistii sa Božie kráľovstvo „už dosahuje“. Na Tajomnej večeri samotný Kristus povedal svojim učeníkom, že im prisľúbil nebeské Kráľovstvo, aby mohli „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve“. Prítomnosťou vzkrieseného Krista, ktorý vystúpil na nebo a sedí po pravici Otca, Eucharistia je účasťou na nebeskom Kráľovstve, ktoré je radosťou a pokojom v Svätom Duchu. Prijímanie je „pokrmom nesmrteľnosti“, „nebeským chlebom“ a pristúpenie k Svätému stolu je skutočným vystúpením na nebo. Eucharistia je teda sviatkom Cirkvi.

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Predsa len, na stredy a piatky je predpísaná zvláštna večerná bohoslužba, ktorá je spojená s prijímaním a nazýva sa liturgia vopred posvätených darov.

Význam tohto pravidla bol natoľko zabudnutý, že v mnohých farnostiach, zvlášť v tých, ktoré boli vystavené na dlhý čas západnému a latinskému vplyvu, sa toto pravidlo nedodržuje a podľa čisto latinského zvyku sa v priebehu celého Veľkého pôstu konajú denne sväté liturgie. Ale aj tam, kde sa toto pravidlo dodržuje, niet často snahy preniknúť za formálne stotožnenie sa s predpismi a pochopiť ich duchovný význam, hlbokú logiku Veľkého pôstu. Je preto dôležité, aby sme podrobnejším spôsobom vysvetľovali zmysel tohoto pravidla, ktoré transcenduje rámec Veľkého pôstu a osvetľuje celú liturgickú tradíciu Východu.

Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi – nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. K pochopeniu tejto praxe je potrebné nájsť hĺbku

a zmysel eucharistického slávenia vo východnom obrade. Vo východnej tradícii, ktorá sa v tomto odlišuje od eucharistickej teológie a praxe západného obradu, si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter. V prvom rade je to tajomstvo Kristovho príchodu a Jeho prítomnosti medzi svojimi učeníkmi. Je to skutočne príchod a prítomnosť Krista v Eucharistii, ktoré sú pre Cirkev “dôkazom” Jeho vzkriesenia. Je to radosť a planutie sŕdc, ktoré zažili učeníci na ceste do Emauz, kde sa im Kristus odhalil v lámaní chleba. Miesto, lepšie povedané domov pre Cirkev je na nebesiach. Cirkev vždy, keď slávi eucharistiu, vystupuje tam, kam vystúpil Kristus, aby nám bolo umožnené „jesť a piť pri Jeho stole v Jeho kráľovstve…“ Teraz je ľahšie porozumieť, prečo je eucharistické slávenie nezlučiteľné s postením, pretože postenie je hlavným zobrazením tej Cirkvi, ktorá stále putuje, ktorá je ešte len na svojej ceste do nebeského Kráľovstva. Sám Kristus na výčitku farizejov, prečo sa jeho učeníci nepostia, odpovedá takto: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť“ (Mk 2, 19). Cirkev oslávená už má účasť na večnej svadobnej hostine, kde ženíchom je Baránok – Kristus a nevestou Cirkev. Táto nezmerateľná láska je dokonalým a intímnym spojením, v ktorom Kristus – ženích sa dáva svojej neveste Cirkvi. Dáva sa celý a dáva všetko. „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko“ (liturgia sv. Jána Zlatoústeho).

Naša východná tradícia kladie v pôstnom období dôraz na vnímanie Cirkvi ako Cirkvi putujúcej. V pozadí majme skúsenosť Izraelitov, ktorí 40 rokov putovali púšťou, kým konečne prišli do zasľúbenej zeme. Tak aj my 40 dní putujeme púšťou, aby sme mohli potom vystúpiť na nebesia. Treba zdôrazniť, že v prípade tzv. aliturgických dní nejde o nejakú novinku, ale starobylú prax našej cirkvi. Inštrukcia pre aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, ktorá je pre nás záväzným dokumentom, sa odvoláva na vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že nie je možné zaviesť do obradov a disciplíny spomínaných cirkví zmeny, iba ak z dôvodu skutočného organického vývoja.

Ďalej hovorí, že ak sa od nich vinou okolností alebo osôb nenáležite odchýlili, majú sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám. A k tejto tradícii patrí aj dodržiavanie aliturgických dní, ktoré Inštrukcia tematizuje v bode 63, kde doslova hovorí: „Keď si uvedomíme, že radostná a sviatočná

dimenzia eucharistie, prežívaná ako udalosť a nie ako zvyk, žila v kresťanskej antike a zachovala sa vo viacerých východných liturgiách, zistíme, že zanechanie takej praxe by prispelo k zníženiu plného zmyslu božskej liturgie, ktorá sa plne slávi slávnostným spôsobom ako vyvrcholením a ako pečaťou celého prípravného putovania, rozdeleného do slávení rôzneho druhu.“

Nasledujúc výzvy spomínaných dokumentov a východných liturgických predpisov, zavádzame v našej archieparchii od tohtoročného pôstu plne aliturgické dni v pondelky, utorky a štvrtky a čiastočne aliturgické dni v stredy a piatky. Aliturgickosť však neznamená, že v chráme nebude nič. To by bolo úplným nepochopením tejto praxe. Aj skrze tieto aliturgické dni, ale predovšetkým účasťou na veľkopôstnych bohoslužbách môžeme znova viac objaviť hlboké bohatstvo a krásu nášho obradu, k čomu nás vyzýva aj všeobecná Cirkev.

Celá katechéza o aliturgických dňoch a veľkom pôste má tri časti. Toto bola jej prvá časť, druhá bude v Mäsopôstnu nedeľu a tretia v Syropôstnu nedeľu.

Veriaci našej farnosti a ich známi sa v piatok 3. februára 2023, po dvojročnej pauze, zúčastnili Farského plesu. Tento rok to bol už 21. ročník. Uskutočnil sa tradične v matejovskej Kaskáde za hojnej účasti.

Na samom začiatku sme si v modlitbe i s archívnymi fotografiami spomenuli na ľudí, ktorí sa zaslúžili o výstavbu nášho chrámu. Najmä vďaka nim môžeme osláviť nadchádzajúce 10. výročie od jeho posviacky.

Vynikajúci priebeh plesu viedlo moderátorské duo Lucie Tužákovej a Gabriela Ráchelu. Večerom nás sprevádzala Ľudová hudba Verbunk. Program spestril operný spev v podaní Olivera Ondruša, kvíz znalostí našej farnosti, hudobný vstup Dominika Haľamu (akordeón) a Adama Slodičáka (husle), ale i tombola, ktorá bola tentokrát veľmi bohatá. Súťažilo sa o honosné ceny ako práčka od spoločnosti Whirlpool alebo zájazd do Međugorja. Z predaja tombolových lístkov sa vyzbieralo 1405€, ktoré budú sprostredkované na výstavbu ikonostasu. Tanečný parket praskal vo švíkoch, hostia sa príjemne zabávali až do rána bieleho.

Vrúcna vďaka patrí všetkým tým, čo sa podieľali na realizovaní tejto akcie – o. Matúš s o. Petrom, sponzori, moderátori, kapela, vystupujúci, farníci… Na tento večer budeme spomínať v tom najlepšom slova zmysle a už teraz sa tešíme na ďalší ročník!

Autor článku a fotografií: Nikolas Fečunda